Hneď na prvej hodine, čo sme spolu sedeli, stanovili sme si prísne pravidlá, lebo ani jednému z nás nevyhovovala prítomnosť toho druhého:
1. Ani jeden nesmie vkročiť do "lavicového" či vzdušného priestoru toho druhého
2. Veci si nosíme každý svoje - pojmy zdieľanie, požičiavanie pre nás neexistujú
3. na písomkách si neradíme, ale ak áno, tak len na vlastné riziko
Ten posledný bod sa nám nádherne potvrdil na písomke z nemeckých slovíčok ( pre obajsnenie - spolu sme MUSELI sedieť len na angličtine a nemčine). Radili sme si. Obaja sme dostali päťky - len s tým rozdielom, že ja som mala aspoň pol boda, zatiaľ čo on bol na absolútnej nule! :)
Veru, bolo to už dávno... Ani neviem, ale myslím, že to bolo v sekunde či tercii.
Úprimne. Občas sa nám fakt zadarilo provokovať sa až do krajnosti, vlastne, on bol v tom fenomenálnejší než ja. Po niekoľkom vkročení jeho ruky na moju polovicu lavice mi trpezlivosť prestala fungovať a nervy? Tie už boli dávno vstrebané. Do ruky som vzala, vtedy ešte novú, pentelku a vrazila som mu ju do ruky. Tuha sa zlomila a ostala tam. Fíííííha! Nikdy som neverila, že som to vtedy naozaj urobila. On mi však až do polroka v oktáve pripomínal, ako sa neviem ovládať tým, že mi ukazoval čiernu bodku na vrchnej časti ruky.
Nedávno mu, konečne, vypadla. A nám zostala z toho veľmi vtipná spomienka :).
Aby sa nikdy nezabudlo, ten môj spolužiak - Milan, sa poistil. Do pamätníčka mi napísal: "... a pozriem si na ruku. Vieš, čo tam bolo? No nič! Tuha z pentelky zmizla! Najhoršie je, že neviem kam..."