Prešiel týždeň. Prekrásny týždeň, ktorý som prežila so skautami a skautkami na tábore v Sklenom. Už ani presne neviem, koľký to bol tábor, lebo skautkou som asi celý život. Ale jedno viem. Tento tábor sa podaril vďaka ľuďom, ktorí do neho investovali veľa času, úsilia a kreativity ešte skôr ako začal a tiež vďaka ľuďom, ktorí sa bez frflania zapájali do programu, prijímali výzvy, prekonávali sa a pokúšali sa byť stále lepšími i napriek neutíchajúcemu dažďu. Tí, ktorí prežili tábor v takýchto podmienkach sa len smiali, že opäť raz nám to "vyšlo", pre tých menej skúsených to bolo možno trošku ťažšie, ale zvládol to každý. Skautský SURVÝVAĽ tábor 2008.
Program sa niesol v duchu myšlienky prežitia. Každý deň dva tímy - Večernice a Zorničky - dostávali do vlastnoručne vyrobenej schránky odkazy v podobe šifier, ktoré ich posúvali stále ďalej k plneniu jednotlivých etáp. Štafeta v držaní vedra plného vody, učenie sa básničky, vyrábanie táborových tričiek, kreslenie nohami a ústami, hľadania unesených radcov, každodenné upratovanie stanov, rýchly príchod na rozcvičku, odhadovanie mier, váh a času ... Popritom sme sa striedali v kuchyni a na nočnej stráži, naozaj sa nedalo ani chvilku nudiť.
Jedným z jich naj zážitkov bola básničková štafeta, pri ktorej sa prvé skautka zo 6 členného tímu naučila jednoduchú básničku, potom utekala asi 100 metrov a naučila ju ďalšiu skautku v proadí, takto sa psotupne básnička dostala až k poslednej tímovej hráčke, ktorá ju napísala na papier a utekala s ňou do tábora, cestou sa k nej pripájali ostatné súťažiace, až ako celý tím dobehli do tábora a odovzdali svoj "štafetový kolík", čiže básničku, ktorá sa temer v neporušenom stave preučila až na koniec.
Ďalším neuveriteľným zážitkom bola výzva čo najpresnejšie, bez použitia meradiel, priniesť niečo dlhé jeden meter, niečo ťažké jedno kilo a mali na to pol hodinku bez sledovania času. Ohromným prekvapením pre nás bolo (samozrejme sme počítali s tým, že sa im to podarí), keď jeden tím pri meraní pol hodinky sa pomýlil len o 20 sekúnd a druhý tím, na oplátku, doniesol kôru, ktorá prevyšovala meter len o 4 milimetre.
Včera večer sa uskutočnila, pre mňa asi najakčnejšia, etapa, v ktorej naša vodkyňa brala postupne každú z hráčok do kuchyne, kde na tanieri osvetlenom červeným svetlom boli v čokoláde obalené dážďovky a lúčne kobylky. Samozrejme šlo len o to, že či by to boli ochotné zjesť a keď súhlasili, samé zistili, že šlo len o gumové žížalky. Avšak, aby to nebolo až taká nápadné, pomedzi ne boli umiestnené aj ozajtné kobylky a jedna dážďovka. Takmer každá súhlasila, že to ochutná. No a tak sa na rad dostalo jedno z najmladších dievčat. Anika ju odviedla do kuchyne a dala jej vybrať - dážďovka alebo kobylka. A ona s tým, že dážďovky nemá rada, vložila do úst ešte sa hýbajúcu ilustračnú kobylku. Okolosediaci len zhrozene hľadeli a myslím, že na to nikdy nezabudnú, ani nikto z nás a táto príhoda sa bude rozprávať z generácie na generáciu...
Vyvrcholením prvého táborového týždňa bol skautský sľub, ktorý skladali 3 skautočky naa mesiacom osvetlenom rúbanisku, kam každá z nich musela sama prísť po svetle sviečok. Zvládli to. Všetci sme to zvládli. A i keď tábor pokračuje ešte jedným týždňom a ja som už doma, lebo ten "môj" sa dnes skončil, musím s hlavou plnou ohromných dojmov skonštatovať, že i napriek dažďu a vlhku bol tento tábor mimoriadny a nikdy na neho nezabudnem!
Takže, ŠUNY, nech žije SURVÝVAĽ tábor 2008!
