Slnko mocne rozpaľovalo všetko, kam len lúčmi dosiahlo. Spokojná som sa vrátila z tábora. Na zem v detskej izbe som povyhadzovala všetky veci z batoha. Zaplnili celú podlahu. Usmiala som sa a začala rozkladať do imaginárneho priestoru mojej 15ročnej hlavy spomienky, zážitky, pocity... Bolo ich toooľko. Ako to len upracem? To bude zase roboty s praním a žehlením a ukladaním... Už len tak zo zvyku som to odložila „na potom“ v nádeji, že ma pochytí upratovací ošiaľ.
Prešlo pár minút. Civela som na neporiadok akoby som ho chcela zhypnotizovať, aby sa sám upratal. Vzdala som to. Nenáhlivo som sa vybrala na okružnú cestu po izbách. Určite sa niečo zmenilo, kým som tu nebola. Zastavila som sa až na chodbe pred veľkým zrkadlom. Venovala som sama sebe jedno žmurknutie a brala sa preč. Neviditeľná ruka ma však stiahla späť. Nemo som stála pred svojím obrazom a temer bez záujmu som si hľadela do očí. Neviem, ako dlho som nechala plynúť čas zo steny priamo na zrkadlo. Imaginárny priestor plný harabúrd v mojej hlave sa sám usporiadal. Musím ísť prať. Zagánila som s privretými očami v podstate sama na seba.
Mala som 16 a leto nebolo až také horúce ako to pred rokom. Lenivo som kládla nohu pred nohu. Doma ma už očakávali s veľkou radosťou a dobrým jedlom J... Ale niekto, či skôr niečo ma očakávalo bez akýchkoľvek citov. Vedela som, že sa s ním v našom dome stretnem, že tam bude ako vždy. Majestátne a nechutne úprimné. So stoickým pokojom ma privíta a zdrží neúprosný čas, aby mi chrstlo celú pravdu do tváre. Zastala som si pred ním. Taký príval emócií, aký ma zalial poznám len zo spovedí. Pohľad do zrkadla bol pre mňa všetkým. Prežitím prečinov, spytovaním si svedomia i vyznaním sa. Tragické na tom bolo, že som sa spovedala sama sebe. Zmenila som sa. To zrkadlo – sklo a reflexná vrstva - sa mi opovažuje vysmievať a vyčítať mi, že nie som šťastná? Úbohé! V duchu sa rozprávam s tou veľkou vecou sťa s človekom, dokonca opatrne pripúšťam, že má pravdu a navodzujem si akýsi mrazivý pocit ľútosti. To sa nedá! Musela som sa zasmiať nad svojím správaním.
Ja a môj obraz sme jedno. To leto som si uvedomila, že mojím najtvrdším kritikom ale aj lichotníkom je zrkadlo. Spriatelila som sa s ním, i keď to znie smiešno.
Zatiahla som záclonu. Ešte na moment som sa započúvala do textu pesničky z rádia: „...seba strácaš v zrkadlách...“. Zámerne som sa pousmiala a zhasla lampičku.