... prišla som malá, naivná a ustráchaná do veľkého mesta, na ktoréasi každý nadáva. "Šak Blava..." "Samí cool típkovia s prázdnymihlavami, vymachlené babenky." "Vrchol kultúry - Aupark, Polus, Avion akto to dá za jeden deň - nemal len kultúru, ale aj šport!"
Poradilimi: "Nemaj očakávania, nebudeš sklamaná." Naozaj som si nerobila veľkéilúzie o škole, internáte, ľuďoch, ale i napriek tomu som bola veľmisklamaná. Nečakala som, že medzi toľkými davmi ostanem tak veľmi sama.Prvú pomocnú ruku mi podala moja fantastická sesternica, ktorá mipredstavila Bratislavu z úplne inej perspektívy než z akej som simyslela, že ju poznám. Potom už do môjho "bratislavského" života začalivstupovať kamarátky zo školy, z internátu... postupne som prestala byťsama.
Sedím v škole. Pozerám okolo seba, občas prejde niektopopred dvere, usmeje sa na mňa, pozdravíme sa... Určite sme sa užstretli. Na chodbe, prednáške, internáte, telesnej a možno pred dveramičakajúc a skúšku.
Myslela som, že do tohto "veľkého sveta" nikdynezapadnem. Prešiel rok a ja som stále tu. Deň čo deň (teda okrem týchvoľných :)) chodím do školy. Občas cez prestávky len tak sedím arozhliadam sa, sledujem študentov, profesorov i docentov, upratovačky av duchu sa radujem, že som tu.
Ešte stále len tak sedím a ťukám do klávesnice tieto písmenká. 8 minút do prednášky...