Dnes som v práci (teda na mojej letnej brigádke :) už od 5:45. Pozorujem ľudí pred poliklinikou čakajúcich na svoju dávku zdravia. Čakajú, aby mohli byť prvými z prvých v čakárni. Niektorí aktívnejší spisujú poradovník, aby sa vedelo, kto kedy prišiel, a teda aby sa nezabudlo, kedy má nárok dostať sa "dovnútra".
Poliklinika sa otvára až o 6:45. To už pred ňou stojí celý dav ľudí odolných voči všetkým vonkajším podmienkam - slnku, mrazu, vetru či dažďu. Otvorením dverí sa začínajú pravidelné boje. Boje o prvé a najpohodlnejšie miesta v čakárňach občas pripomínajú veľké nákupné šialenstvá v čase výpredajov a zliav. V momente otvárania dverí (lebo sa ešte nestihnú celé otvoriť), ľudia vbehnú do vestibulu kliniky a vrhajú sa do výťahov, na schody. Dôchodci častokrát schytia barle či paličky pod pazuchu a vybehnú po schodoch až na piate poschodie akoby mali sotva 20. Túžba byť u lekára prvý je silnejšia ako osteoporóza, šedý zákal, zápal pľúc, zlomená ruka či iná hnáta... dokonca i hypochondria :)
Je pondelok. Deň žalostnejší ako iné. Na kliniku prúdia zástupy ľudí bažiacich po zdravý. Pozorujem ich a v duchu hádam, prečo asi prišli... Pre mladých je návšteva tejto inštitúcie rýchlou záležitosťou z čistej nutnosti. No pre starších je táto návšteva vecou bytia v spoločnosti, naplnením socializácie s ľuďmi v rovnakom veku a rovnakom zdravotnom stave, šance požalovať sa i potešiť.
Áno. Je pondelok, deň žalostnejší ako iné. Vonku prší a ja cez kvapky plieskajúce o asfalt nechcene počúvam rozhovor dvoch starších dám o tom, ktorá bola na viac operáciách a ktorý doktor sa k nej ako správal...