Ešte pred pár rokmi som aktívne skautovala... A teraz všetky tie šatky, zápisníčky, spomienkové predmety na tábory a skautské akcie zmestia do obyčajnej kartónovej krabice od tenisiek, ktoré som si kúpila na niektorý z táborov.
Môj 8 - ročný život na gymnáziu má tiež svoju krabicu. Tentokrát krabicu od zimných čižiem mojej sestry. Sú v nej školské časopisy, ktoré sme ako celkom dobrý tým robili pre študentov. Teraz odpočívajú na svojom mieste, tichúčko vo svojej krabici.
Drobné vecičky, ktoré odkladám "lebo sa raz zídu" majú zvláštne bordovo - hnedú krabicu od bratových tenisiek. Dá sa rýchlo otvoriť i zatvoriť, lebo veko je jednou stranou spojené s krabicou. Keď ma napadne niečo vyzdobiť, vyrobiť alebo len niečo niekam prirobiť, tak ju vytiahnem spod stola a vyberiem z nej drobnôstku, ktorá presne sedí. žy sa nájde tá správna :).
Každá moja spomienka neleží len v mojom srdci, ale je "odzálohovaná" či "archivovaná" v krabici od topánok, tenisiek, čižiem, sandálok...
Včera som sa premŕvala v mojich krabiciach. Bolo mi tak smutnokrásne. Myšlienkami som sa vracala na miesta, z ktorých som si doniesla kamienky, k ľuďom, ktorí mi zanechali malý kúsok papierika s adresou, či k chlapcom, ktorí mi darovali ružu. Ukladala som spomienky do krabíc a krabičiek, aby som sa ich kedykoľvek mohla znova dotknúť, cítiť ich vôňu, režiť ich znova v myšlienkach.