Bola tak svieža... ako prvé jarné kvietky... ako... nevedel si spomenúť na ten jeden konkrétny. Zmraštil čelo, privrel oči. Keď sa stlmí jeden zmysel, ostatné sú vnímavejšie. Ešte raz sa zhlboka nadýchol. Celý ten okamih sa snažil plne si uvedomiť, aby mu nič neušlo. Vonia ako... vonia nežne ako...
Prudko otvoril oči a zahľadel sa na ňu vnárajúcu sa do tajomna svojho stanu. Ešte sa otočila. Rýchlo odvrátil tvár k jabloňovému sadu. Nesmie nič vedieť, nič tušiť! Rozbúchalo sa mu srdce. Zašiel si rukou do vlasov a vrátil sa k myšlienke o jej vôni.
Stále ju cítil vo svojej hlave i keď zo vzduchu už vyprchala. Opantávala celé jeho vnútro. Nervózne zmenil polohu sedu. Nemôže tu presedieť celé popoludnie. Treba ísť za ostatnými. Isto sa hrajú nejakú vtipnú hru alebo robia niečo šialeno - veselé. Usmial sa. Pozrel smerom k jej stanu. Práve vychádzala. Zipsuje prednú stenu. Má na sebe krásne červené tričko... V očiach mu zažiarila prostá radosť. Prejde okolo mňa ako oheň a voda zároveň. Pocítim opäť jej vôňu...
Už ide. Usmieva sa. Sklopím zrak. Asi sa aj červenám. Ale tá vôňa... mätie to zmysly. Musím ísť za ostatnými. Ale ešte nie. Počkám, kým bude kúsok ďalej. Niečím je zaujatá. Kráča veľmi, veľmi pomaly. Prudko sa postavím a pár krokmi ju dobieham. Počula ma. Nezľakla sa. Pozrela mi do očí a usmiala sa tak trochu ináč ako predtým.
Ahoj.
Ahoj.
Aké jednoduché. Viem to, som si tým istý! Schádzame dolu briežkom. Občas si rukou zahladí neposlušný priamenok vlasov... Ona vonia tak nádherne. Vonia ako konvalinky.
